0.1 Prečo si vyberať?

Linux nie je operačný systém je to iba jadro(kernel). Keď o rozšírime o programy GNU stane sa s neho operačný systém ktorý voláme GNU/Linux. Ale pre jednocuchosť budeme chápať pod linuxom jeho distribúcie.

Tri hlavné rodiny, ktoré dnes stretneš:

• Debian / Ubuntu / Mint - balíkový systém apt, najviac učebných materiálov, veľmi stabilné.
• Fedora / RHEL - balíkový systém dnf, novšie verzie softvéru, používa ho veľa firiem.
• Arch - balíkový systém pacman, pre pokročilých, všetko si skladáš sám.

Na krúžku bude každý pracovať na vlastnej VM s distribuciou, ktorú si vyberie. Neexistuje jedna správna voľba - dôležité je, aby ti vyhovovala, pretože na nej stráviš celý kurz.

0.2 Traja kandidáti

Na krúžku si môžeš vybrať z troch distribúcií. Všetky sú na učenie výborné, líšia sa prostredím a filozofiou:

0.3 Vyskúšaj si ich - distrosea

Nemusíš nič inštalovať. Na stránke distrosea.com beží Linux priamo v prehliadači (WebVM) - klikneš a o pár sekúnd vidíš plný systém.

U každého z troch kandidátov vyskúšaj:

1. Nájdi a otvor terminál.
2. Spusti cat /etc/os-release a pozri, ktorá verzia systému beží.
3. Poobzeraj sa po pracovnej ploche - páči sa ti, ako sa ovláda?

0.4 Rozhodnutie

Na konci hodiny sa každý rozhodne a zapíše si svoju voľbu. Domov si stiahne ISO obraz svojej distribúcie z oficiálnej stránky: debian.org, fedoraproject.org alebo linuxmint.com.

0.5 Rodiny distribúcií

Distribúcie sa delia na rodiny podľa toho, od koho pochádzajú. Každá rodina zdedila od svojho predka balíkový systém, štruktúru a filozofiu, takže keď spoznáš jednu, ľahšie pochopíš aj jej sesternice.

• Rodina Debian - Debian (1993, autor Ian Murdock, jedna z najstarších, konzervatívna a stabilná, obľúbená na serveroch). Odvodené: Ubuntu, Mint, Raspbian, Kali (penetračné testovanie), Clonezilla (klonovanie diskov), RescueCD (záchrana systému).
• Rodina Red Hat - Red Hat (1994, najstaršia komerčná, dnes pod IBM). Odvodené: Fedora, CentOS.
• Rodina Slackware - Slackware (1993, autor Volkerding, spartánske, pre „pravých" linuxákov). Odvodené: SUSE, Slax.
• Rodina Arch - Arch (2002, „linux na mieru", pre pokročilých). Odvodené: Manjaro, BlackArch.
• Gentoo - (2002) všetko si kompiluješ sám, najrýchlejšie, ale najnáročnejšie na údržbu.
• LFS (Linux From Scratch) - nie distribúcia, ale sada nástrojov na zostavenie vlastnej distribúcie.

A špeciálne účelové distribúcie:

• Slax - beží z USB priamo v RAM.
• Puppy a DSL - pre staré PC, DSL zvládne 64 MB RAM.
• Zorin - moderné, pre začiatočníkov.
• PoP_OS! - od System76, výborná podpora NVIDIA.
• Kubuntu - Ubuntu s KDE prostredím.
• Devuan - Debian bez systemd.
• Hannah Montana Linux - recesia. Takýchto projektov je viac.

0.6 Desktop prostredia

Grafické prostredia (desktop) sa delia podľa frameworku - sady knižníc, na ktorej sú postavené. Dve hlavné rodiny sú QT a GTK+.

Rodina QT

• KDE Plasma - vyzerá podobne ako Windows, prvé úspešné grafické prostredie na Linuxe, plne prispôsobiteľné kliknutím. Dnešná Plasma 6 beží na QT6, je komplexnejšia - vhodná na výkonnejšie PC.
• LXQt - ľahké, pre slabší hardvér.

Rodina GTK+

• GNOME - vznikol ako odpoveď na uzavretosť QT, GTK je plne open-source pod GNU/GPL, pripomína viac macOS, bez externých nástrojov ťažšie prispôsobiteľné, dnes na GTK4.
• MATE - fork starého GNOME 2, rýchle.
• Cinnamon - vyvíjané Mintom, využíva hardvérovú akceleráciu, pomalé na nekompatibilnej grafike.
• Xfce - samostatné, rýchle, obľúbené na staršom hardvéri.
• LXDE/LXQt - ľahké pre slabší HW.

1.1 Prečo Linux?

Linux beží na väčšine serverov na svete, v Androide, routeroch, superpočítačoch aj v tvojom smartfóne. Naučiť sa ho znamená porozumieť tomu, ako skutočne fungujú počítače.

Na tomto krúžku nikdy nebudeme len o tom, čo kliknúť. Budeme písať príkazy do terminálu, čítať výstup a rozumieť, čo systém robí. Preto je dôležité, aby sme začali správne - distribúciou, ktorá nám vyhovuje, a v bezpečnom prostredí virtuálneho stroja.

1.2 Čo je distribúcia?

Linux je iba jadro (kernel). Distribúcia pridáva k jadru programy, správcu balíkov a prostredie. Na tomto krúžku si môžeš vybrať z troch:

1.3 Štruktúra adresárov

V Linuxe nie sú písmená diskov ako C: alebo D:. Všetko začína v root /. Pár dôležitých adresárov:

• /home - domovské adresáre používateľov
• /etc - konfiguračné súbory systému
• /var - meniace sa dáta, logy
• /usr - nainštalované programy
• /tmp - dočasné súbory

1.4 Praktická ukážka

Spustíme terminál a pozrieme si prvý výpis. Tlačidlo copy-paste zámerne nemáme - príkazy sa naučíš písať.

1.5 GNU/Linux - prečo sa to tak volá?

Keď počuješ „Linux", väčšinou myslíš celý systém. Ale presný názov tohto systému je GNU/Linux - a za týmto spojovníkom sa skrýva zaujímavý príbeh.

Linux je iba jadro (kernel) - monolitické, teda jeden veľký program, ktorý riadi úplne všetko. Jeho rodokmeň siaha k systému UN*X: UNIX vznikol v roku 1969 v AT&T Bell Labs (autori Ken Thompson a Dennis Ritchie) a stal sa základom modernej výpočtovej techniky. Pre IBM PC ho zjednodušene skopíroval MINIX (klon UNIX) - a práve z MINIXu vyšiel v roku 1991 Linus Torvalds, ktorý napísal vlastné jadro a nazval ho Linux.

GNU je naopak slobodný projekt Richarda Stallmana - nie jadro, ale sada nástrojov a programov na prácu s OS: editory, shelly, kompilátory, debugery. Keď skombinuješ GNU nástroje + Linux jadro, dostaneš GNU/Linux - kompletný operačný systém. Mimochodom, aj moderný Android je distribúcia vychádzajúca z Linux jadra.

A čo je vlastne distribúcia? Je to jadro + GNU nástroje + správca balíkov + grafické prostredie. Presne toto ti ukáže tento krúžok.

1.6 Pod kapotou: kernel a userspace

Operačný systém sa delí na dve úrovne. Keď toto pochopíš, prestaneš sa báť terminálu:

• Kernel space - tu beží jadro. Má priamy prístup k hardvéru, spravuje pamäť, procesy, súborové systémy a sieť. Beží v privilegovanom režime (ring 0).
• Userspace - tu bežia všetky ostatné programy (bash, systemd, sshd, prehliadač). Bežia v obmedzenom režime (ring 3) a s jadrom komunikujú cez syscalls (systémové volania).

1.7 Možnosti skúšania Linuxu

Linux sa dá vyskúšať tromi hlavnými spôsobmi. Každý má svoje výhody a nevýhody - výber závisí od toho, čo chceš:

Virtuálny stroj (VM)

Počítač vo vnútri tvojho počítača. Najlepšie na učenie:

• VirtualBox - jednoduchá inštalácia, dobrá podpora, zadarmo. Skvelá voľba na začiatok.
• VMware Workstation/Fusion - komerčné, ale výborná grafika a stabilita.
• QEMU/Proxmox - pokročilé, ideálne na virtualizáciu, zložitejšia konfigurácia.

Live USB

Nahráš ISO na USB kľúč (napr. dd alebo balenaEtcher) a nabootuješ z neho. Absolútne nič sa na tvojom PC nezmení. Pozor: v „live" režime sa dáta po vypnutí stratia - výnimkou sú distribúcie typu Slax, ktoré ukladajú dáta priamo na kľúč.

Dualboot

Súbežná inštalácia s iným OS. Pri bootovaní si vyberieš, čo spustíš. Pozor: odporúča sa nainštalovať najprv Windows/macOS a Linux až ako druhý, pretože Windows bootloader nevie bootovať Linux - GRUB/LILO treba inštalovať manuálne.

2.1 Virtuálny stroj

Virtuálny stroj (VM) je program, ktorý vytvorí v tvojom počítači ďalší "počítač vo vnútri počítača". Nainštaluješ si operačný systém, ktorý beží izolovane od toho hlavného.

Dva najpoužívanejšie hypervisory:

• VirtualBox (Oracle) - zadarmo, funguje na Windows, Mac aj Linux. Na náš krúžok úplne postačí.
• VMware (Workstation Pro) - taktiež zadarmo pre študentov, trochu rýchlejší grafický výkon.

Obe riešenia fungujú na rovnakom princípe: vytvoríš virtuálny disk, pridelíš RAM a CPU jadrá, potom spustíš ISO obraz (kópiu instalačného disku) a nainštaluješ Linux tak, akoby šlo o reálny stroj.

2.2 ISO obraz

ISO obraz je digitálna kópia inštalačného DVD. Stiahneš si ho z webu distribúcie a VM z neho nabootuje ako keby si vložil fyzické CD. Koľko miesta zaberie?

• Debian ~3.7 GB
• Fedora ~2 GB
• Linux Mint ~2.1 GB

2.3 Postup inštalácie

Kroky sú pre všetky distribúcie veľmi podobné. Tu je zjednodušený postup:

1. Otvor VirtualBox a klikni Nový (New).
2. Názov: napíš názov distribúcie, typ nechaj Linux, verzia zvoľ podľa ISO.
3. RAM: 2048 MB (2 GB) je minimum, 4096 MB je ideál.
4. Virtuálny disk: vytvor nový, typ VDI (VirtualBox) alebo QCOW2 (QEMU/KVM), veľkosť 20 GB.
5. V Nastaveniach VM vlož ISO obraz do sekcie Storage → IDE Controller.
6. Spusti VM, spustí sa inštalačný program.
7. Keď sa pýta na rozdelenie disku, zvoľ použiť celý disk (Guided, use entire disk).
8. Ostatné nastavenia nechaj na defaulte ( meno, heslo, časové pásmo).

2.4 Overenie inštalácie

Po reštarte sa prihlás a spusti terminál. Overíme, či všetko funguje:

Príkaz uname -a ukáže informácie o jadre a systéme. cat /etc/os-release presne identifikuje, akú distribúciu a verziu máš nainštalovanú.

free -h ukazuje koľko RAM VM dostala a koľko sa používa. df -h (disk free) ukazuje veľkosť disku a koľko miesta zostalo. Ak vidíš tieto výpisy, máš funkčnú inštaláciu.

3.1 Čo je terminál?

Terminál je program, cez ktorý komunikuješ s Linuxom písaním príkazov. Volá sa aj konzola, CLI (Command Line Interface) alebo proste "príkazový riadok".

Desktopové prostredie (GNOME, KDE, XFCE) je to, čo vidíš po prihlásení. Terminál je len ďalší program, ktorý spustíš z plochy alebo cez klávesovú skratku Ctrl+Alt+T (funguje vo väčšine distribúcii).

Základné pojmy:

• Shell - program, ktorý interpretuje tvoje príkazy. Najčastejšie bash alebo zsh.
• Prompt - text, ktorý ťa vyzve na zadanie príkazu. Väčšinou končí znakom $.
• Príkaz - program alebo príkaz shellu, ktorý napíšeš za prompt.

3.2 Štruktúra promptu

Vidíš niečo takéto:

3.3 Prvé príkazy

Otvor terminál a postupne napíš tieto príkazy. Všetky sú malým písmenom, bez diakritiky.

whoami ti povie meno používateľa. hostname názov stroja. pwd (print working directory) ukazuje, v ktorom adresári sa nachádzaš. A ls (list) zobrazí obsah aktuálneho adresára.

Príznak -l znamená "long format" (podrobný výpis), -a znamená "all" (vrátane skrytých súborov). Skryté súbory v Linuxe začínajú bodkou .. Bez -a by si ich nevidel.

3.4 Navigácia a čistenie

cd (change directory) ťa presunie do zadaného adresára. Samotný cd bez cesty ťa vráti domov. clear (alebo Ctrl+L) vyčistí obrazovku. exit zatvorí terminál.

3.5 Skryté súbory v domovskom adresári

Keď napíšeš ls -la ~, uvidíš všetky súbory vrátane skrytých. Všimni si:

• .bashrc - konfigurácia shellu (prompt, farby, skratky)
• .profile - spúšťa sa pri prihlásení, nastavuje premenné prostredia
• .bash_logout - spúšťa sa pri odhlásení

Tieto súbory upravíme neskôr, keď sa naučíme pracovať s textovými editormi. Zatiaľ stačí vedieť, že existujú a čo robia.

4.1 Absolútne a relatívne cesty

Každý adresár v Linuxe má presnú cestu. Tá sa buď začína od rootu, alebo od toho, kde sa práve nachádzaš.

Absolútna cesta začína lomítkom / a popisuje presnú polohu od rootu. Relatívna cesta začína bodkou . (aktuálny adresár) alebo dvoma bodkami .. (rodičovský adresár) a popisuje cestu voči miestu, kde sa nachádzaš.

4.2 Príkaz cd

Príkaz cd (change directory) ťa presunie do ľubovoľného adresára. Funguje ako virtuálne "otvorenie priečinku".

• cd / - presunie sa do rootu
• cd ~ alebo len cd - presunie sa domov
• cd .. - presunie sa o úroveň vyššie
• cd - - vráti sa tam, kde si bol predtým
• cd ~peter - presunie sa do domova používateľa peter

4.3 pwd a ls

pwd (print working directory) ti povie, kde sa práve nachádzaš. ls zobrazí obsah adresára.

4.4 Praktická ukážka

Poďme si vyskúšať pohyb po adresároch. Začneme v domovskom adresári a postupne sa presunieme.

5.1 Vytváranie a mazanie

Každý súbor aj adresár sa dá vytvoriť aj zmazať jedným riadkom. Dôležité je vedieť, ktorý príkaz slúži na čo.

touch vytvorí prázdny súbor (alebo aktualizuje čas existujúceho). mkdir vytvorí nový adresár. Pomocou mkdir -p vytvoríš celú cestu naraz.

5.2 Kopírovanie a presúvanie

cp vytvorí kópiu súboru alebo adresára. mv presunie súbor, alebo ho premenuje. Oba príkazy fungujú rovnako, len robia rôzne veci.

5.3 Mazanie súborov

rm vymaže súbor. rm -r vymaže adresár aj s obsahom. rmdir vymaže len prázdny adresár.

5.4 Typ súboru

Príkaz file zistí skutočný typ súboru podľa obsahu, nie podľa prípony. V Linuxe prípory nie sú také dôležité ako vo Windowse.

5.5 Všetko je súbor: adresár /dev

Linux pristupuje k hardvéru rovnako ako k obyčajným súborom. Žiadne špeciálne rozhranie, žiadne zvláštne API. Jednoducho čítaš a zapisuješ.

Jednou z kľúčových filozofií Linuxu je: "Všetko je súbor." Každé hardvérové zariadenie, ktoré je pripojené k počítaču, sa sprístupňuje vo forme špeciálneho súboru v adresári /dev. Čítaš z neho, zapisuješ do neho a tým komunikuješ so zariadením. Jednotné rozhranie cez klasické súborové operácie (file I/O) znamená, že nepotrebuješ žiadnu špeciálnu knižnicu ani ovládač v používateľskom priestore.

Adresár /dev obsahuje device files, teda špeciálne súbory reprezentujúce hardvér. Kvôli bezpečnostným právam je rozumné ho len prezerať, nie upravovať. Pozri sa naň takto:

V prvom stĺpci výpisu vidíš typ zariadenia. Existujú dva hlavné typy:

Niektoré zariadenia v /dev sú obzvlášť užitočné aj pre bežnú prácu v termináli.

• /dev/null je "čierna diera". Všetko, čo do nej pošleš, zmizne. Potlačíš ňou nechcený výstup: echo ahoj > /dev/null. Potlačíš aj chyby: command 2>/dev/null.
• /dev/zero produkuje nekonečný prúd nulových bajtov. Hodí sa na vytvorenie testovacích súborov: dd if=/dev/zero of=test.bin bs=1M count=10 ti vytvorí 10 MB plný nul.
• /dev/random a /dev/urandom generujú náhodné dáta. /dev/random môže prerušiť čakanie, ak systém nedostal dosť entropy (od jadra 5.6, tj. od roku 2020, blokuje už len na začiatku štartu systému). /dev/urandom je rýchlejší a vždy dostupný, takže sa používa častejšie.
• /dev/tty je aktuálny terminál. Hodí sa, keď chceš napriek redirekcii niečo zobraziť priamo na obrazovku: echo AHOJ > /dev/tty.

Zaujímavosťou je aj /proc. Je to virtuálny súborový systém generovaný priamo jadrom. Súbory tam neležia na disku, jadro ich generuje na požiadanie. Môžeš v ňom čítať informácie o systéme:

5.6 Odkazy: hardlink a symlink

Súbory v Linuxe sa dajú odkazovať viacerými spôsobmi. hardlink a symlink sú dva rozdielne mechanizmy s rozdielnym správaním.

Hardlink je druhé meno pre TEN ISTÝ súbor. Oba názvy odkazujú na rovnaký inode (interný identifikátor súboru na disku). Hardlink funguje len v rámci jedného súborového systému a vytvoríš ho príkazom:

ln subor odkaz

Symlink (symbolický odkaz) je malý súbor, ktorý obsahuje cestu k inému súboru alebo adresáru. Funguje podobne ako zástupca (shortcut) vo Windowse. V ls -l ho spoznáš podľa písmena l na začiatku a šípky -> ukazujúcej cieľ. Vytvoríš ho takto:

ln -s ciel odkaz

Hlavný rozdiel sa prejaví, keď pôvodný súbor vymažeš:

• Hardlink stále funguje. Dáta na disku zmiznú až vtedy, keď zmizne posledný názov (hardlink), ktorý na ne ukazuje.
• Symlink sa "pretrhne" (broken). Ukazuje na cestu, ktorá už neexistuje. Takýto symlink zobrazí chybu pri pokuse o čítanie.

6.1 Čítanie obsahu súborov

Linux ponúka viacero spôsobov, ako zobraziť obsah súboru. Každý sa hodí na inú situáciu.

V less sa pohybuješ šípkami alebo Page Up / Page Down. Stlač q na ukončenie. Ak hľadáš text, stlač / a napíš hľadané slovo.

6.2 Wildcards

Wildcards (zástupné znaky) fungujú v príkazoch ako ls, cp, rm. Shell ich rozšíri ešte pred spustením programu.

7.1 História príkazov

Shell si pamätá všetky príkazy, ktoré si napísal. Nemusíš ich písať znova, stačí ich zavolať späť.

Stlač ↑ (šípka hore) pre opakovanie predchádzajúceho príkazu. Stlač ↓ pre vrátenie sa dopredu. Každým stlačením prechádzaš históriou.

Niektoré skratky z histórie fungujú okamžite:

• !! - zopakuje celý posledný príkaz
• !n - spustí príkaz s číslom n z histórie

7.2 Spätné hľadanie

Kombinácia Ctrl+R otvorí interaktívne vyhľadávanie v histórii. Píšeš text a shell hľadá posledný príkaz, ktorý ho obsahuje.

7.3 Tabulačné dokončovanie

Stlač Tab a shell sa pokúsi automaticky dokončiť príkaz alebo cestu. Ak je viac možností, stlač Tab dvakrát pre zoznam.

7.4 Manuály a help

Príkaz man otvorí manuálovú stránku akéhokoľvek príkazu. Je to najdôležitejší nástroj na získavanie informácií. Ak potrebuješ rýchlu odpoveď, použi --help.

V manuáli sa pohybuješ šípkami alebo medzerníkom. Vyhľadávaš cez / a potom napíšeš slovo. Ďalší výsledok cez n, predchádzajúci cez N. Odchod cez q.

8.1 Redirekcia výstupu

Každý príkaz produkuje výstup na obrazovku. Pomocou > a >> ho môžeš presmerovať do súboru.

• > zapíše výstup do súboru (prepíše ho)
• >> pridá výstup na koniec súboru
• < nasmeruje obsah súboru ako vstup príkazu

Pozor, > prepíše súbor. Ak bude v súbore niečo dôležité, po > to zmizne. Používaj >>, keď chceš pridávať.

8.2 Rúry (pipes)

Rúra | prepojí výstup jedného príkazu so vstupom ďalšieho. Výstup nepôjde na obrazovku, ale do ďalšieho programu.

8.3 Chybový výstup

Programy majú dva výstupy: stdout (štandardný výstup) a stderr (chybový výstup). Oba idú na obrazovku, ale dajú sa presmerovať oddelene.

8.4 Praktické kombinácie

Rúry a redirekcie sa dajú kombinovať. Toto sú príkazy, ktoré budeš používať často.

tee zobrazí výstup na obrazovku a zároveň ho uloží do súboru. Hodí sa, keď chceš vidieť výstup a zároveň ho archivovať.

9.1 Kto som? Používateľské účty

Každý, kto sa prihlási do Linuxu, má svoj účet. Aj ty máš svojho "študenta", a systém presne vie, čo smieš a čo nie.

V Linuxe existujú dva typy používateľov, ktorí ťa zaujímajú: bežný používateľ a root. Root je superužívateľ, ktorý môže na systéme robiť úplne všetko. Môže mazať súbory, meniť nastavenia, inštalovať programy, dokonca vypnúť celý stroj. Bežný používateľ môže robiť len to, čo mu systém dovolí.

Príkaz whoami ti povie meno aktuálneho používateľa. Príkaz id ukáže viac: tvoje uid (číselný identifikátor), gid (identifikátor skupiny) a zoznam skupín, do ktorých patríš.

Ďalšie užitočné príkazy na zistenie, kto je práve prihlásený:

who zobrazí prihlásených používateľov. w ukáže to isté, navyše s informáciou, čo práve robia.

9.2 sudo: privíť sa s root právami

Ako bežný používateľ nemôžeš napríklad nainštalovať program alebo meniť systémové súbory. Na to slúži sudo (superuser do). Umožní ti spustiť jeden príkaz s root právami.

Vidíš to? Bez sudo systém povie "nemáš oprávnenie". So sudo ťa systém najprv popýta o heslo (to tvoje, nie root heslo) a potom príkaz spustí.

9.3 su: prepnutie na iného používateľa

Kým sudo spustí jeden príkaz ako root, su (switch user) ťa prepne na iného používateľa na dlhšie. Zadáš su a potrebuješ heslo toho používateľa.

Všimni si zmenu: prompt končí na # namiesto $. To znamená, že si root. Po skončení napíš exit a vrátiš sa späť.

9.4 Prečo nepracovať ako root?

Ak by si bol root, každý príkaz by sa spustil bez pýtania. Žiadna ochrana. Žiadne "nemáš oprávnenie". Keď root vymaže súbor, je preč. Keď root prepíše konfiguráciu, systém nemusí nabudúce nabootovať.

Preto existuje zlaté pravidlo Linuxu: používaj root práva len keď musíš. Väčšina vecí funguje aj ako bežný používateľ.

Pozri sa, čo má root a ty nie:

9.5 Časový rozpis

10.1 Čo sú práva?

V Linuxe každý súbor a každý adresár má záznam o tom, kto ho môže čítať, meniť a spúšťať. Toto sa volá práva (permissions).

Sú tri typy práv a tri skupiny, ktorých sa týkajú:

• r (read) = čítanie, hodnota 4
• w (write) = zápis, hodnota 2
• x (execute) = spustenie, hodnota 1

A pre tri skupiny:

• user (u) = vlastník súboru
• group (g) = skupina vlastníka
• others (o) = všetci ostatní

10.2 Čítanie ls -l

Keď napíšeš ls -l, prvý stĺpec ti povie úplne všetko o právach. Poďme to rozobrať:

Poďme rozobrať prvý stĺpec drwxr-xr-x:

• Prvý znak: d = adresár, - = obyčajný súbor
• Znaky 2-4: práva vlastníka → rwx = číta, píše, spúšťa
• Znaky 5-7: práva skupiny → r-x = číta, spúšťa, nepíše
• Znaky 8-10: práva ostatných → r-x = číta, spúšťa, nepíše

10.3 chmod: zmena práv

Príkaz chmod (change mode) ti umožní meniť práva súborov. Dva spôsoby: symbolický a číselný.

Symbolicky: +x pridá spustenie pre všetkých, u+x len pre vlastníka, g-w odoberie zápis skupine.

Číselne: chmod 644 znamená owner=6 (rw), group=4 (r), others=4 (r).

10.4 Práva a spúšťanie

Právo x rozhoduje o tom, či môžeš niečo spustiť. Bez neho ti Linux povie "nie".

10.5 Praktická ukážka: práva v akcii

Súbor s právami 600 (rw-------) môže čítať a meniť len vlastník. Nikto iný sa k nemu nedostane.

10.6 Časový rozpis

10.7 Špeciálne bity

Okrem klasických rwx práv existujú tri špeciálne bity, ktoré menia správanie súborov a adresárov.

SUID (setuid) — proces sa pri spustení spúšťa s UID vlastníka súboru (často root), nie s UID používateľa, ktorý ho spustil. Príklad: /usr/bin/passwd — bežný používateľ musí zmeniť heslo, a to si vyžaduje zápis do systémových súborov, na ktoré nemá práva; vďaka SUID sa passwd spustí s právami roota presne len na túto úlohu. Vo výpise ls -l sa zobrazuje ako s namiesto x (napr. -rwsr-xr-x).

SGID (setgid) — na súbore: proces beží s GID súboru; na adresári: nové súbory vytvorené v tomto adresári dedičia skupinu adresára (užitočné pre zdieľané adresáre, napr. tímový priečinok).

sticky bit — keď má adresár write právo pre všetkých (typicky /tmp), súbor v ňom môže odstrániť len jeho vlastník, vlastník adresára alebo root. Zabráni tomu, aby si ktokoľvek mazal cudzie súbory v zdieľanom adresári. Zobrazuje sa ako t na konci práv (drwxrwxrwt).

ACL (Access Control Lists) — rozšírenie klasických práv: umožňuje nastaviť práva jednotlivo pre konkrétnych používateľov a skupiny (príkazy getfacl a setfacl). Na kurze sa nimi nebudeme hrať, ale vedieť o nich treba.

11.1 chown: zmena vlastníka

Vlastník súboru určuje, kto má k nemu primárny prístup. Príkaz chown (change owner) ti umožní zmeniť, komu súbor patrí.

Formát: chown používateľ:skupina súbor. Keď zmeníš vlastníka na root, sám od seba ho už nemôžeš meniť.

11.2 chgrp: zmena skupiny

Príkaz chgrp (change group) mení len skupinu, nie vlastníka.

Ak skupina students neexistuje, príkaz zlyhá. Najprv musíš skupinu vytvoriť (to je ale na roota).

11.3 umask: predvolené práva

Ako vie Linux, aké má dať novému súboru práva? Používa umask (user mask). Predvolená umask je zvyčajne 0022.

Ako to funguje: maximálne práva pre súbor sú 666 (rw-rw-rw-), pre adresár 777 (rwxrwxrwx). Umask maže práva bit po bite (nie aritmetickým odčítaním) - bit nastavený v umask sa z maximálnych práv odoberie. Pri 022 stratia skupina a ostatní zápis: 666 → 644 (rw-r--r--). Preto nové súbory nemajú x.

11.4 Praktické prípady

/etc/passwd je čitateľný všetkými (644), lebo obsahuje zoznam používateľov a každý program to potrebuje. /etc/shadow obsahuje heslá, preto je čitateľný len rootom (640). /usr/bin/python3 musí byť spustiteľný, má teda x pre všetkých (755).

11.5 Časový rozpis

12.1 Rýchle opakovanie

Prešli sme si tri bloky. Poďme si pripomenúť kľúčové príkazy, než ich všetky spojíme do jedného projektu.

12.2 Projekt: priečinok "firma"

Vytvoríme realistickú štruktúru priečinkov pre fiktívnu firmu. Cieľ je použiť všetko, čo sme sa naučili. Ide o to, aby si si overil, že vieš ovládať terminál bez nápovedy.

Štruktúra, ktorú vytvoríme:

12.3 Krok 1: vytvorenie štruktúry

12.4 Krok 2: nastavenie práv

Vysvetlenie nastavení:

• dokumenty (750): vlastník rwx, skupina r-x, ostatní nič. Len ty a tvoja skupina sa dostanú dnu.
• verejne (755): vlastník rwx, všetci ostatní r-x. Každý môže čítať a vstúpiť.
• cennik.txt (644): vlastník rw, ostatní len r. Čitateľný, ale nie prepísateľný.

12.5 Krok 3: vytvorenie a spustenie skriptu

12.6 Krok 4: overenie všetkého

12.7 Časový rozpis

13.1 Čo je skript?

Skript je obyčajný textový súbor, v ktorom sú príkazy postupne za sebou. Namiesto toho, aby si písal príkazy jeden po druhom do terminálu, napíšeš ich do súboru a shell ich spustí naraz.

Prvý riadok skriptu sa volá shebang. Hovorí systému, akým programom sa má súbor spustiť:

• #!/bin/bash pre bash skripty
• #!/bin/sh pre POSIX sh (obecnejší, ale menej funkcii)

Na našom krúžku budeme používať bash, takže shebang bude vždy #!/bin/bash.

13.2 Vytvorenie prvého skriptu

Otvor textový editor nano a vytvor súbor:

Napíš do neho toto:

Ulož (Ctrl+O), odíď z nano (Ctrl+X). Teraz musíš súboru dať oprávnenie na spustenie a spustiť ho:

13.3 Premenné a echo

Premenná je priestor, v ktorom shell uchováva hodnotu. Priradíš ju takto:

Všimni si: meno="Jano" nemá medzery okolo =. Pri priraďovaní je to prísne zakázané. Na čítanie hodnoty pridáš znak $ pred názov premennej.

13.4 Citácia: jednodvojitá vs jednoduchá

Typ uvozoviek mení, ako shell spracúva premenné:

• Dvojitá uvozovka "...": shell nahradí premenné za ich hodnoty (tzv. rozšírenie).
• Jednoduchá uvozovka '...': všetko sa berie doslovne, žiadne nahradzovanie.

Väčšinou budeš používať dvojité uvozovky. Jednoduché si zapamätaj pre prípady, keď nechceš, aby shell niečo nahradil.

13.5 Načítanie vstupu: read

Príkaz read čaká, kým používateľ niečo napíše a stlačí Enter. Hodnotu uloží do premennej:

Aj read má voliteľný parameter -p pre výzvu, aby si nemusel písať echo zvlášť:

13.6 Príkazová substitúcia: $(...)

Výsledok akéhokoľvek príkazu môžeš uložiť do premennej pomocou $(príkaz):

Vnútri zátvoriek sa spustí príkaz a jeho výstup sa dosadí namiesto $(...). Funguje to všade, kde môžeš použiť premennú.

13.7 Kompletný príklad: pozdrav

Vytvor súbor pozdrav.sh:

Nezabudni: chmod +x pozdrav.sh a potom ./pozdrav.sh.

14.1 Syntax príkazu if

Príkaz if spustí blok príkazov len vtedy, keď je podmienka pravdivá. Základná štruktúra vyzerá takto:

Slovo fi na konci je "if" pozpäť. Áno, vážne. Shell má rád takéto vtipy. Pre viaceré vetvenia použiješ elif:

14.2 Testovanie súborov

Shell má zabudované testy, ktoré začínajú znakom -. Najčastejšie používané:

Kvôli čitateľnosti ale takto krátke if-y v skriptoch nepíšeme. Radšej:

14.3 Porovnávanie reťazcov a čísel

Na porovnávanie hodnôt sa používajú ďalšie operátory:

14.4 Praktický príklad

Vytvor skript kontrola_suboru.sh, ktorý zistí, či zadaný súbor existuje a či je to súbor alebo adresár:

15.1 For cyklus

Cyklus for spustí rovnaké príkazy pre každú hodnotu v zozname. Základný vzor:

Jednoduchý príklad, ktorý vypíše čísla 1, 2, 3:

Na dlhšie telo cyklu použijeme viacriadkový zápis:

15.2 Postupnosť čísel: seq

Namiesto vypisovania čísel jedno po druhom môžeš použiť seq:

15.3 Prechádzanie súborov

Praktický príklad: vypíšeme všetky shell skripty v aktuálnom adresári:

15.4 While cyklus

while opakuje príkazy, kým je podmienka pravdivá. Často sa používa s počítadlom:

15.5 break a continue

Ako v ostatných programovacích jazykoch, aj tu máme prerušenie cyklu:

• break - ukončí cyklus okamžite
• continue - preskočí zostávajúce príkazy a ide na ďalšiu iteráciu

15.6 Praktický príklad: hromadný rename

Nasledujúci skript premenuje všetky .txt súbory na .bak:

Výraz ${subor%.txt} odstráni príponu .txt z konca reťazca. Je to jednoduchšie ako sed alebo iné nástroje.

16.1 Vlastné funkcie

Funkcia je blok kódu, ktorý si pomenúš a môžeš ho volať viackrát. Šetrí opakovanie a robí skripty čitateľnejšie.

Príklad s funkciou, ktorá vypíše uvítaciu správu:

Funkciu definuješ pred tým, ako ju zavoláš. Volanie je jednoducho názov funkcie bez zátvoriek. Argumenty pre funkciu sa odovzdávajú rovnako ako pre skript, cez medzery za názvom.

16.2 Parametre skriptu

Keď spustíš ./skript.sh prvy druhy treti, jednotlivé slová sa dostanú do špeciálnych premenných:

16.3 Návratové hodnoty

Každý príkaz v Linuxe po skončení vráti exit status. Štandardne platí:

• 0 - príkaz prešiel úspešne
• 1 a viac - niečo sa pokazilo

Hodnotu uložíš príkazom return (vo funkcii) alebo exit (zo skriptu). Prečítaš ju cez $?:

Vo funkcii môžeš vrátiť hodnotu cez return. Pozor, return vie vrátiť len číslo 0-255. Na vrátenie reťazca sa používa echo a $(...):

16.4 Praktický príklad: spracovanie argumentov

Skript, ktorý pozdraví prvý a druhý argument, ale overí, či boli zadané:

17.1 Čo budeme robiť

Na tejto hodine vytvoríme skript, ktorý automaticky zálohuje vybraný adresár do komprimovaného archívu. Názov archívu bude obsahovať dátum, aby sme vždy vedeli, kedy bola záloha vytvorená.

Zálohovanie je príklad reálneho prípadu, kedy sa skript oplatí. Namiesto toho, aby si každý deň ručne písal tar príkaz, necháš to na skript.

17.2 Príkaz tar

tar je štandardný nástroj na vytváranie archívov. Jeho základné príznaky:

Jednoduchý príkaz na zálohu celého adresára:

17.3 Dátum v názve

Na automatické pridanie dátumu do názvu použijeme $(date +%F):

Formát %F je skratka pre %Y-%m-%d, teda rok-mesiac-deň. Takýto názov sa pekne zoradí chronologicky.

17.4 Celý skript: záloha.sh

Poďme si to celé zostaviť. Vytvor súbor zaloha.sh:

17.5 Rozbor po riadkoch

Prejdime si kľúčové časti:

mkdir -p vytvorí adresár vrátane všetkých nadriadených. Bez -p by mkdir /home/student/zalohy fungovalo, ale mkdir /home/student/zalohy/test by zlyhalo, ak zalohy ešte neexistuje.

-C "$(dirname "$zdroj")" zmení pracovný adresár pred archiváciou. Vďaka tomu archív obsahuje priečinok Documents/ a nie úplnú cestu /home/student/Documents/. Pri rozbaľovaní by to spôsobilo nepríjemnú štruktúru.

du -h zobrazí veľkosť súboru v čitateľnom formáte (KB, MB, GB). cut -f1 vezme len prvý stĺpec (číslo veľkosti) bez názvu súboru.

17.6 Rozbaľovanie zálohy

Na rozbalenie archívu slúži tar -xzf:

18.1 Zadanie projektu

Dnes si všetko vezmeš do vlastných rúk. Tvojou úlohou je napísať skript report.sh, ktorý vypíše prehľad o aktuálnom stave systému.

Skript má vypísať tieto informácie:

Skript ulož ako ~/report.sh a nastav mu oprávnenie chmod 755.

18.2 Štruktúra riešenia

Rozdeľ si skript na funkcie. Každá funkcia sa postará o jednu sekciu reportu. Toto je ozaj dobrý návyk, ktorý sa ti zíde v každom väčšom skripte.

Funkcia sekcia() len pekne formatuje nadpisy. Vďaka nej nemusíš písať echo "=== ... ===" stále dokola. Kód zostáva čistý a ľahko sa mení.

18.3 Spustenie a overenie

18.4 Pomocné tipy

Ak sa niečo nedarí, skús postupovať takto:

• Najprv otestuj každý príkaz zvlášť v termináli. Funguje free -h | head -2? Funguje ps -u $(whoami)?
• Pridávaj funkcie postupne. Najprv dátum, potom meno, potom pamäť. Nechaj vždy otestovať.
• Ak niečo nefunguje, pridaj echo pred problematický riadok a pozri, akú hodnotu má premenná.
• Na ladenie môžeš dočasne pridať set -x na začiatok skriptu. Shell bude vypisovať každý príkaz pred jeho spustením.

19.1 Čo je balíkový systém?

Balíkový systém je nástroj, ktorým sa v Linuxe inštalujú, aktualizujú a odstraňujú programy. Nemusíš nikam chodiť na web, sťahovať .exe súbory a klikať "Next". Všetko sa dá z terminálu.

Každý program je zabalený do balíka. Balíky sa ukladajú na serveri, ktorý sa volá repozitár. Keď napíšeš príkaz na inštaláciu, systém stiahne balík z repozitára, rozbalí ho a umiestni súbory na správne miesta. Automaticky vyrieši aj závislosti (ďalšie balíky, ktoré ten program potrebuje).

Rôzne distribúcie používajú rôzne balíkové systémy:

Na našom krúžku sú zmiešané distribúcie, takže si ukážeme oba varianty. Príkazy sú takmer identické, líši sa len názov správcu balíkov.

19.2 Aktualizácia systému

Pred akoukoľvek inštaláciou by si mal aktualizovať zoznam balíkov. Tým sa stiahne najnovší zoznam dostupných programov a ich verzií.

apt update iba stiahne zoznam, nič neinštaluje. Až apt upgrade nainštaluje samotné aktualizácie. Je to rozdiel: update = aktualizuj zoznam, upgrade = nainštaluj aktualizácie.

19.3 Hľadanie a inštalácia

Ak nevieš presný názov balíka, vyhľadaj ho:

Vyskúšame si inštaláciu programu tree, ktorý zobrazuje obsah adresárov ako strom:

19.4 Odstraňovanie programov

Ak program už nepotrebuješ, môžeš ho odstrániť. Dva príkazy: remove odstráni balík, ale ponechá konfiguračné súbory. purge odstráni všetko vrátane konfigurácie.

19.5 Ďalšie užitočné príkazy

20.1 Čo je proces?

Keď spustíš akýkoľvek program v Linuxe, vytvorí sa proces. Proces je program, ktorý práve beží. Každý proces má svoje číslo (PID) a vie, aký proces ho spustil (PPID).

• PID (Process ID) - jedinečné číslo každého procesu
• PPID (Parent Process ID) - PID procesu, ktorý ho spustil
• UID (User ID) - používateľ, ktorému proces patrí

Na sledovanie a ovládanie procesov slúžia príkazy ps, top, htop, kill a ďalšie.

20.2 Zobrazenie procesov

Bazické ps ukáže iba procesy v aktuálnom termináli. To málo stačí. Omnoho užitočnejší je:

Príznak aux znamená: a = všetky procesy, u = pre používateľa, x = aj bez terminálu. Alternatíva:

20.3 Interaktívne sledovanie: top a htop

Namiesto statického výpisu môžeš sledovať procesy v reálnom čase:

htop je farebný, intuitívny a dá sa ovládať šípkami a klávesmi. Pre ukončenie stlač q.

top funguje podobne, ale je menej prehľadný. Oba ukazujú: koľko procesov beží, ako veľmi sa používa CPU a RAM, ktoré procesy žerú najviac zdrojov.

20.4 Zabíjanie procesov

Ak proces zbesí alebo ho chceš ukončiť, použiješ kill. Potrebuješ PID procesu:

Ak normálne kill nepomôže (proces nereaguje), použijeme silnejší signál:

20.5 Úlohy na pozadí

Pomocník & spustí príkaz na pozadí. Ctrl+Z pozastaví proces. jobs ukáže zoznam pozastavených/odložených úloh. fg vráti poslednú úlohu do popredia. bg ju spustí na pozadí.

Ak chceš, aby príkaz bežal aj po odhlásení z terminálu, použi nohup:

20.6 Ako vzniká proces

Každý proces vzniká tak, že ho vytvorí iný proces. Žiadny proces jednoducho nevznikne z ničoho. Jadro na to používa dve systémové volania: fork() a exec.

• fork() vytvorí kópiu rodičovského procesu. Nový proces dostane vlastné PID a dedí obsah pamäte rodiča.
• exec (napr. execl(), execv()) nahradí aktuálny obraz programu novým programom. Proces zostane ten istý (rovnaké PID), ale beží už niečo úplne iné.

Keď v termináli napíšeš nejaký príkaz, tvoj shell (proces) najprv zavolá fork() a vytvorí kópiu seba samého. V tomto dieťati hneď zavolá exec() a nahradí svoj obraz tým príkazom, ktorý si zadal. Preto má každý proces okrem PID aj PPID (parent PID, číslo rodičovského procesu). Všetky procesy tak tvoria strom, na čele celého stromu je PID 1, čo je systemd.

21.1 Čo je systemd?

Keď sa Linux spustí, systemd je prvý proces (PID 1), ktorý naštartuje všetko ostatné. Stará sa o služby (services), ako je SSH, sieť, tlačiareň a ďalšie programy, ktoré bežia na pozadí.

Servis (service) je program, ktorý beží na pozadí a čaká na požiadavky. Príklady:

• sshd - server pre vzdialené pripojenie cez SSH
• cron - plánovač úloh
• NetworkManager - správa siete
• cups - tlačiarenský server

Každá služba je opísaná v súbore jednotky (unit file), typicky v adresári /etc/systemd/system/. Ovládame ju cez príkaz systemctl.

21.2 Kontrola stavu služieb

Vidíš tri dôležité veci: Loaded (kde je konfigurácia, či je zapnutý pri štarte), Active (že práve beží), a Main PID (číslo hlavného procesu).

Príkaz systemctl --failed ukáže iba služby, ktoré zlyhali. Ak je zoznam prázdny, systém je v poriadku.

21.3 Štart, stop, reštart

Základné ovládanie služieb:

21.4 Časovanie a logy

systemd-analyze blame ukáže, ako dlho trvalo spustenie jednotlivých služieb. Hodí sa, keď chceš zistiť, prečo sa systém dlho štartuje.

Pre logy (záznamy) systému použijeme journalctl:

Príkaz journalctl -f sleduje logy v reálnom čase, rovnako ako tail -f pre súbory. Ukončíš ho Ctrl+C.

21.5 Ako prebieha boot

Keď stlačíš tlačidlo napájania, nedostaneš sa k shellu okamžite. Systém prechádza niekoľkými krokmi, než sa spustí.

1. BIOS alebo UEFI sa spustí a vykoná základné testy hardvéru (POST, Power-On Self Test). Overí, že RAM, disk a ďalšie komponenty fungujú.
2. Nájde bootloader zvyčajne v MBR (Master Boot Record) alebo EFI partícii.
3. Spustí bootloader, napríklad GRUB2, systemd-boot alebo LILO.
4. Bootloader načíta kernel a voliteľne initramfs, čo je malý dočasný koreňový systém.
5. Kernel inicializuje hardvér a ovládače a nakoniec spustí init systém (u nás systemd), a tým celý systém.

21.6 Iné init systémy a daemoni

systemd nie je jediný init systém, ktorý existuje. Linuxová komunita má viacero alternatív.

• SysVinit, klasický UNIX-ovský init. Používa runlevely (stav systému, napríklad podľa Red Hat konvencie 3 = iba terminál, 5 = grafické rozhranie; Debian má naproti tomu 2-5 rovnaké) a skripty v /etc/init.d/. Jednoduchý, ale pomalší, pretože spúšťa služby postupne za sebou.
• OpenRC, ľahký init systém založený na shell skriptoch. Podporuje paralelné spúšťanie služieb. Typický pre Gentoo, Devuan a ďalšie distribúcie, ktoré nechcú systemd.
• runit, extrémne rýchly a minimalistický init. Služby spúšťa paralelne a automaticko restartuje tie, ktoré spadnú. Používa ho Void Linux.

Základným pojmom je daemon. Daemon je proces, ktorý beží na pozadí bez priamej interakcie s používateľom. Práve tie spravuješ príkazmi systemctl. Vybrané príklady:

• CUPS, tlačový server, ktorý spravuje tlačiarne a tlačové úlohy.
• XOrg / X11, služba na vykresľovanie grafického rozhrania. Zastaralá architektúra, ale stále veľmi rozšírená.
• Wayland, novšia náhrada XOrg. Postupne ju preberajú distribúcie (Fedora, Ubuntu) ako predvolený zobrazovací server.

22.1 Čo je cron?

Cron je plánovač úloh v Linuxe. Umožňuje naplánovať spúšťanie príkazov alebo skriptov v presne určenom čase. Nastavíš raz a funguje automaticky, bez tvojho zásahu.

Služba cron (alebo crond) beží na pozadí. Každú minútu kontroluje, či niektorý naplánovaný príkaz má prísť na rad. Ak áno, spustí ho.

Nastavenia sa ukladajú do crontab (cron tabuľka). Každý používateľ má svoj vlastný crontab.

22.2 Práca s crontabom

22.3 Syntax cron riadku

Každý riadok v crontabe má túto štruktúru:

minúta hodina deň mesiac deň_týždňa príkaz

Znak * znamená "každý". Špeciálne znaky: */5 = každých 5, 1,15 = 1. a 15., 1-5 = od 1 do 5.

22.4 Praktické príklady

Otvor crontab cez crontab -e a pridaj tieto riadky:

22.5 Cron zo zálohy z hodiny 17

Na hodine 17 sme napísali zálohovací skript. Teraz ho naplánujeme, aby sa spúšťal automaticky:

Predtým, než založíš cron, otestuj skript manuálne:

22.6 Logy cronu

Ako zistíš, či cron naozaj spustil tvoj príkaz?

23.1 Čo je IP adresa?

Každý počítač v sieti má svoju adresu, podobne ako dom má číslo. Bez nej by sa dáta nemali kam doručiť.

IP adresa je číslo, napríklad 192.168.1.10. localhost je špeciálna adresa 127.0.0.1, ktorá vždy ukazuje na tvoj vlastný počítač. Gateway je brána, cez ktorú sa dostaneš von do internetu, a DNS prekladá mená ako google.com na IP adresy.

23.2 Zisti svoju IP a gateway

Príkaz ip je moderný nástroj na správu siete. ip a ukáže všetky sieťové rozhrania a ich adresy.

lo je loopback rozhranie (localhost). enp0s3 je tvoja skutočná sieťová karta. Riadok default via 192.168.1.1 ti hovorí, že gateway je 192.168.1.1.

23.3 Ping a traceroute

ping pošle testovací paket a čaká na odpoveď. Najprv otestujeme localhost, potom sa pozrieme von do internetu.

-c 4 obmedzí počet paketov na štyri, inak by ping bežal donekonečna. 1.1.1.1 je verejný DNS server Cloudflare, dobrý na test, či máš internet.

tracepath (alebo traceroute) ukáže cestu, ktorou paket prechádza cez jednotlivé routery až k cieľu. Každý riadok je jeden skok v sieti.

23.4 Počúvajúce porty a hostname

ss -tln ukáže, ktoré služby na tvojom počítači počúvajú na sieťových portoch. hostname ti povie názov stroja.

Port 22 počúva SSH, port 631 tlačiareň. Súbor /etc/hosts je lokálna tabuľka mien, ktorá sa prečíta skôr ako DNS. Zatiaľ ho len ukazujeme, neupravujeme.

24.1 Čo je SSH?

SSH (Secure Shell) je šifrovaný protokol na vzdialenú správu počítačov. Správcovia serverov sa takto pripájajú na stroje, ktoré nemajú žiadny monitor.

Keď sa pripojíš cez SSH, dostaneš terminál vzdialeného počítača, akoby si pri ňom sedel. Všetko, čo pošleš, je šifrované, takže nikto na ceste nevidí tvoje heslá ani príkazy.

24.2 Prvé pripojenie

Pripojenie má tvar ssh používateľ@ip. Skúsime sa pripojiť na localhost ako root, čo je bežné na VM.

Pri prvom pripojení sa ťa systém pýta, či dôveruješ serveru. Odpovieš yes a potom zadáš heslo. Všimni si, že prompt sa zmenil na root@debian:~#.

24.3 Inštalácia SSH servera

Ak SSH server nemáš nainštalovaný, nainštalujeme ho. Na Debiane a Minte cez apt, na Fedore cez dnf.

systemctl enable zabezpečí, že sa služba spustí aj po reštarte. Na Fedore sa služba volá sshd, na Debiane ssh.

24.4 SSH kľúče

Heslá sa dajú uhádnuť. Kľúče sú bezpečnejšie. Vygeneruješ si pár: súkromný kľúč (necháš si ho) a verejný kľúč (nakopíruješ na server).

Po nakopírovaní kľúča sa pripojíš bez zadávania hesla. ssh-copy-id ti verejný kľúč pridá do súboru ~/.ssh/authorized_keys na serveri.

24.5 SCP - kopírovanie súborov

scp kopíruje súbory medzi počítačmi cez SSH. Funguje ako cp, ale s adresou vzdialeného stroja.

scp -r kopíruje celý adresár rekurzívne. Smer šípky určuje smer kopírovania: z lokálneho na vzdialený, alebo naopak.

25.1 Čo je mount a súborový systém?

Súborový systém určuje, ako sú dáta uložené na disku. Linux najčastejšie používa ext4. Mount znamená pripojiť disk do adresárovej štruktúry.

Na rozdiel od Windowsu, kde má každý disk písmeno, v Linuxe sa disky pripájajú do existujúcich adresárov. Napríklad tvoj hlavný disk je pripojený na / a swap je špeciálny oddiel, ktorý slúži ako virtuálna pamäť (diskový doplnok RAM).

25.2 lsblk a blkid

lsblk ukáže disky a oddiely v prehľadnej stromovej štruktúre. blkid ukáže identifikátory oddielov.

Vidíš disk sda s tromi oddielmi: boot, hlavný systém na ext4 a swap. MOUNTPOINTS ukazuje, kam je ktorý oddiel pripojený.

25.3 Miesto na disku

df -h ukáže voľné miesto na všetkých pripojených systémoch. du ukáže, koľko miesta zaberajú adresáre.

-h znamená human-readable, teda čitateľné veľkosti ako 1.2G. du -sh * ukáže veľkosť každého súboru a adresára v aktuálnom priečinku, du -sh . celkovú veľkosť aktuálneho adresára.

25.4 Mount a fstab

mount bez argumentov ukáže všetky aktuálne pripojené systémy. Súbor /etc/fstab definuje, čo sa pripojí pri štarte.

25.5 Vytvor a odstráň testovací súbor

dd vytvorí súbor presnej veľkosti. Vytvoríme 100 MB testovací súbor a hneď ho odstránime.

if=/dev/zero znamená vstup plný núl, bs=1M veľkosť bloku a count=100 počet blokov, teda 100 MB. Súbor sme hneď odstránili, aby sme nezaplnili disk.

25.6 Prehľad súborových systémov

Na disku môže byť viac formátov a každý má inú filozofiu. Toto sú tie, na ktoré v Linuxe najčastejšie narazíš.

26.1 Prečo editor v termináli?

Na serveri nemáš grafické prostredie. Keď sa pripojíš cez SSH, jediný spôsob, ako upraviť konfiguračný súbor, je textový editor v termináli.

Naučíš sa dva: nano je jednoduchý a priateľský, vim je výkonný, ale má strmú krivku učenia. Oba nájdeš na každom Linuxe.

26.2 Nano - priateľský editor

Nano otvoríš príkazom nano súbor. Dole v okne vidíš klávesové skratky. Ctrl+O uloží, Ctrl+X ukončí, Ctrl+W hľadá.

V nano píšeš rovno, žiadne módy. Ctrl+O ťa opýta na názov súboru, stlačíš Enter a je uložený. Ctrl+X ťa vráti do terminálu.

26.3 Vim - výkonný, ale náročný

Vim má dva hlavné módy: normal a insert. V normal móde naviguješ a vydávaš príkazy, v insert móde píšeš text. i ťa prepne do insert, Esc vždy vráti do normal.

Po otvorení si v normal móde. Stlač i a začni písať. Keď skončíš, stlač Esc, napíš :wq a Enter pre uloženie a ukončenie. :q! ukončí bez uloženia.

26.4 Základné vim príkazy

Pár príkazov, ktoré ti ušetria veľa času. V normal móde:

Namiesto šípok používaj h j k l. Spočiatku to bude pomalé, ale po pár dňoch budeš rýchlejší ako s myšou.

26.5 vimtutor

Vim má vstavaný tutoriál. Stačí spustiť vimtutor a prejdeš si všetko krok za krokom priamo v termináli.

vimtutor je najlepší spôsob, ako sa naučiť vim. Prejdi si ho celý, zaberie to asi 30 minút a naučí ťa všetko podstatné.

27.1 Problém s odpojením

Keď sa pripojíš cez SSH a spustíš dlhý príkaz, čo sa stane, keď sa odpojíš? Proces zomrie, pretože bežal na popredí tvojej relácie.

Predstav si, že inštaluješ veľký balík, odpojíš sa na obed a po návrate zistíš, že inštalácia sa prerušila. tmux tento problém rieši.

27.2 Čo je tmux?

tmux je terminálový multiplexor. Vytvorí reláciu, ktorá beží nezávisle od tvojho pripojenia. Môžeš sa odpojiť, relácia beží ďalej, a keď sa vrátiš, pripojíš sa späť a vidíš presne to, čo si nechal.

27.3 Vytvor a pripoj reláciu

Novú reláciu vytvoríš tmux new -s názov. Odpojíš sa Ctrl+B a potom d. Znova sa pripojíš tmux attach.

Všimni si: tmux new -s praca vytvoril reláciu, ale hneď sa odpojil, pretože sme ju spustili z terminálu. tmux ls ukáže bežiace relácie a tmux attach -t praca sa k nej pripojí.

27.4 Dlhý príkaz a odpojenie

Teraz to najdôležitejšie. Spustíme dlhý príkaz v tmux, odpojíme sa a znova pripojíme. Príkaz medzitým beží.

Príkaz sleep 60 bežal 60 sekúnd. Medzitým sme sa odpojili a znova pripojili, a príkaz stále bežal a dokončil sa. Presne takto funguje tmux.

27.5 Rozdelenie okna

tmux ti umožní mať viac terminálov v jednom okne. Ctrl+B a % rozdelí okno vertikálne, Ctrl+B a " horizontálne. Prepínaš sa Ctrl+B a šípkou.

V jednej polovici môžeš sledovať logy, v druhej písať príkazy. Je to ako viac okien terminálu, ale v jednom SSH pripojení.

28.1 Základné pravidlá bezpečnosti

Bezpečnosť nie je o jednom nástroji, ale o návykoch. Tri najdôležitejšie: aktualizuj systém, používaj silné heslá a spúšťaj čo najmenej služieb.

Každá otvorená služba je potenciálny vstup pre útočníka. Čím menej portov počúva, tým menšia plocha na útok. A aktualizácie opravujú známe diery, takže ich neodkladaj.

28.2 Firewall - čo to je?

Firewall je filter, ktorý rozhoduje, ktoré spojenia môžu prejsť do tvojho počítača. Predvolene môže blokovať všetko a ty povolíš len to, čo naozaj potrebuješ.

28.3 UFW na Debiane a Minte

ufw (Uncomplicated Firewall) je jednoduchý firewall pre Debian a Mint. Zapneš ho, skontroluješ stav a povolíš SSH.

Po zapnutí firewall blokuje všetko okrem povolených pravidiel. sudo ufw allow ssh povolí port 22, aby si sa mohol pripojiť cez SSH.

28.4 Firewalld na Fedore

Fedora používa firewalld. Skontroluješ stav služby a vypíšeš aktívne pravidlá.

firewall-cmd --list-all ukáže povolené služby. --add-service=http --permanent pridá HTTP natrvalo a --reload aplikuje zmeny.

28.5 Ako firewall blokuje port

Ukážeme si rozdiel. Keď je firewall vypnutý, port je otvorený. Keď ho zapneme bez povolenia, port sa zablokuje a spojenie zlyhá.

So zapnutým firewallom sa k portu 8080 zvonku nikto nedostane, aj keď služba beží. Firewall ho jednoducho neprepustí.

28.6 Ďalšie bezpečnostné tipy

Pár pravidiel, ktoré ťa ochránia na reálnom serveri:

• Vypni root login cez SSH v /etc/ssh/sshd_config (riadok PermitRootLogin no).
• Používaj silné heslá a SSH kľúče namiesto hesiel.
• Buď opatrný so sudoers, neprideľuj zbytočné práva.
• Pravidelne aktualizuj systém cez apt upgrade alebo dnf upgrade.

29.1 Čo je web server?

Každá web stránka, ktorú navštíviš v prehliadači, niekde beží. Web server je program, ktorý prijíma požiadavky od klientov (prehliadačov) a posiela im späť obsah. Komunikácia prebieha cez protokol HTTP (port 80) alebo HTTPS (port 443).

Funguje to jednoducho: ty napíšeš v prehliadači adresu, tvoj počítač sa spojí so serverom a server odošle späť HTML stránku. Na našom VM si rozbeháme vlastný web server, aby sme videli, ako to celé funguje odvnútra.

29.2 Inštalácia nginx

nginx (vyslovuj "engine-x") je jeden z najpopulárnejších web serverov na svete. Je rýchly, spoľahlivý a ľahko sa konfiguruje. Nainštalujeme ho cez správcu balíkov.

29.3 Spustenie a kontrola

Po inštalácii treba nginx spustiť a nastaviť, aby sa spúšťal automaticky pri štarte systému. Použijeme na to systemctl, ktorý už poznáme z hodiny 21.

29.4 Vlastná stránka

Úvodná stránka nginx je pekná, ale naša bude lepšia. Predvolený obsah sa nachádza v /var/www/html/. Upravíme si ju.

30.1 Rýchle zopakovanie systemd

V hodine 21 sme sa naučili ovládať hotové služby. Dnes si vytvoríme úplne vlastnú. systemd je správca služieb - vie ich spúšťať pri štarte, reštartovať pri páde a zaznamenávať ich výstup.

Základné príkazy už poznáš:

Dnes to posunieme ďalej: namiesto hotovej služby si napíšeme vlastný skript a vlastnú definíciu služby v systemd.

30.2 Náš skript

Najprv si pripravíme skript, ktorý bude naša služba spúšťať. Každých 5 sekúnd zapíše aktuálny čas do súboru v domovskom adresári.

Vytvoríme ho v /usr/local/bin - to je štandardné miesto pre vlastné programy.

30.3 Unit súbor

Teraz príde to hlavné - definícia služby pre systemd. Súbory služieb sú v /etc/systemd/system/ a majú príponu .service.

30.4 Spustenie služby

Po vytvorení unit súboru musíš vždy povedať systemd, že sa zmenil: daemon-reload.

Služba beží, loguje do súboru a vieš ju kedykoľvek zastaviť a spustiť. Všimnite si, že enable (spúšťa sa pri štarte) je iná vec ako start (spúšťa sa hneď teraz).

31.1 Prečo logovať?

Keď niečo nefunguje, logy sú prvé miesto, kam sa pozrieš. Log je záznam udalostí - kto sa prihlásil, ktorá služba spadla, čo sa dialo v systéme. Každý správca servera trávi čas čítaním logov.

V Linuxe sú logy na dvoch miestach: v /var/log (tradičné súbory) a v samotnom systemd (príkaz journalctl).

31.2 journalctl - logy systemd

journalctl číta logy, ktoré zbiera systemd. Je to najrýchlejší spôsob, ako zistiť, čo sa deje.

-n 15 ukáže posledných 15 riadkov. -u casopis filter na konkrétnu službu. -f (follow) sleduje logy naživo - skvelé pri debugovaní.

31.3 Logy v /var/log

Súbory v /var/log sú tradičnejšie logy, písané priamo programami.

31.4 logrotate - prečo logy nerastú donekonečna

Logy by bez starostlivosti rástli, až kým by nezaplnili disk. K tomu slúži logrotate - starý log sa po čase "otočí" (zazipuje a nakoniec vymaže).

Preklad: logy nginx sa rotujú denne, ponechá sa 14 starých verzií, staré sa komprimujú. Nginx má vlastnú konfiguráciu, iné programy tiež.

31.5 Monitoring systému

Na sledovanie aktuálneho stavu systému slúži niekoľko príkazov, ktoré už poznáš. Poďme si ich dať dokopy:

watch opakuje príkaz stále dokola s prestávkou - super na sledovanie, ako sa systém mení. uptime ukáže, ako dlho systém beží a akú má záťaž.

32.1 Zadanie

Toto je tvoja skúška. Postavíš malý, ale funkčný server, ktorý používa všetko, čo sme sa za 31 hodín naučili. Na ďalšej hodine ho odprezentuješ.

Projekt má štyri časti. Prejdi ich postupne a každú otestuj, až potom pokračuj ďalej.

32.2 Časť 1: Web server

Nginx z hodiny 29 musí bežať a na localhost musí odpovedať tvoja vlastná stránka s tvojím menom, triedou a malým popisom.

32.3 Časť 2: Vlastná služba

Služba uptime-log (vlastný názov si zvoľ) bude každú minútu zapisovať aktuálny uptime do súboru ~/uptime.log. Využiješ znalosti z hodiny 30.

32.4 Časť 3: Záloha

Napíš skript zaloha.sh (z hodiny 17), ktorý zazipuje celý /var/www/html do priečinka ~/backup so zadným dátumom v názve. Skript spustíš ručne.

32.5 Časť 4: Firewall

Zapni firewall (z hodiny 28) a povol v ňom SSH a HTTP, aby si sa vedel k serveru pripojiť a aby šla stránka otvoriť.

32.6 Dokumentácia

Vytvor README.txt v domovskom adresári a do neho napíš odpovede na tieto otázky:

• Aký názov si dal svojej službe a čo robí?
• Ako overíš, že web server beží?
• Kde a ako sa robí záloha?
• Ako sa volá tvoja služba v systemd a ako ju zastavíš?

33.1 Prezentácia projektu

Každý z vás má 2 minúty. Premietame na tabuľu, ostatní pozerajú. Tvoj VM je pripravený, projekt beží, ty ho predvedieš.

Odprezentuj štyri veci: web stránku (curl + otvor v prehliadači), službu (status + log), zálohu (ukáž .tar.gz a obsah) a firewall (status). Povedz aj jednu vec, ktorá ťa prekvapila alebo ktorej si nerozumel.

33.2 Čo sme sa naučili za celý kurz

33.3 Čo ďalej?

Kurz končí, ale Linux sa nekončí. Tu je pár nápadov, kam pokračovať:

• Homelab - starý počítač alebo Raspberry Pi ako domáci server (Nextcloud, Plex, AdGuard)
• Self-hosting - vlastný cloud, vlastné web stránky, vlastný email
• Certifikáty - Linux Foundation, LPI Linux Essentials (prvá, ľahká certifikácia)
• Pokročilé skriptovanie - awk, sed, jq, automatizácia kadečoho
• Containery - Docker a pod, na čom beží moderný internet
• Vyskúšaj inú distribúciu - Arch? Gentoo? Ventoy a USB kľúč s desiatimi ISO

33.4 Programovanie na Linuxe

Linux je rodiskom obrovskej časti moderného softvéru. Väčšina serverov, na ktorých beží internet, je programovaná práve na Linuxe. Ak ťa programovanie ťahá, tu je prehľad toho, čo ťa čaká.

CLI nástroje - kompilátory a jazyky priamo v termináli

Na programovanie nepotrebuješ nič navyše. Kompilátory a jazyky sú priamo v systéme: gcc/g++ pre C/C++, python pre Python a git na správu kódu je neoddeliteľnou súčasťou systému. Všetko ovládaš z terminálu, ktorý už dôverne poznáš.

GUI prostredia - vývojové nástroje s oknami

Ak chceš programovať s oknami, na Linuxe máš na výber z desiatok prostredí:

• VS Codium - plne open-source odvodenina Visual Studio Code (ktorý má aj proprietárne časti a telemetriu Microsoftu), univerzálne, najpopulárnejšie
• Eclipse - univerzálne, hlavne pre Javu
• QT Creator - C/C++
• Apache NetBeans - Java
• Jupyter - Python, matematika a dáta
• Thonny a PyCharm - Python
• Code::Blocks - C/C++
• MonoDevelop - .NET
• Scratch - vizuálne programovanie pre úplný začiatok
• Lazarus - Pascal
• Arduino IDE - mikrokontroléry

Výhody Linuxu pre programátorov

• Git a Mercurial sú integrálnou súčasťou systému - nemusíš nič doťahovať
• Výborná podpora rôznych architektúr - toolchaining pre x86, ARM, RISC-V a ďalšie
• Dokumentácia jazykov priamo v systéme - man stránky pokrývajú aj C/C++
• Filozofia "všetko je súbor" dáva programom jednotné rozhranie
• Balíčkový systém nainštaluje všetky nástroje jedným príkazom